Čím viac jazykov, tým ľahšie?!

Čím viac jazykov ovládate, tým ľahšie sa naučíte ďalší.

Pamätáte si na svoj prvý cudzí jazyk a na to, ako dlho trvalo, kým ste dokázali povedať vetu a do istej miery jazyku rozumieť?

Dodnes si presne pamätám, ako som sa musela učiť angličtinu. Trvalo to dlho a bol to namáhavý proces, kým som jazyku aspoň trochu porozumela. O niečo neskôr som sa učila francúzštinu a aj pri nej trvalo veľmi dlho, kým som dokázala povedať čo i len jednu vetu a zvykla si na nové štruktúry. Po francúzštine prišla na rad španielčina. Tá mi išla rýchlo: už na začiatku som rozumela niektorým slovám a do niekoľkých mesiacov som sa dokázala dohovoriť. Keď som sa v ďalších rokoch učila taliančinu a portugalčinu, išlo to ešte rýchlejšie. Hneď od začiatku som rozumela mnohým slovám. Portugalčine som spočiatku rozumela tak dobre, že som dokázala čítať celé texty a rozumieť im, hoci som sa tento jazyk predtým nikdy neučila. Čím viac jazykov teda ovládate, tým ľahšie sa naučíte ďalší.
‍

Ale prečo je to tak?

Vysvetlenie nájdeme v dejinách jazyka, tak sa do nich na chvíľu ponorme. Jazyky nie sú niečo, čo niekto raz vytvoril a čo má pevné štruktúry. Neustále sa vyvíjajú, miešajú sa s inými jazykmi a nárečiami a časom môžu aj úplne vymrieť. Mnohé jazyky, ktorými sa v Európe hovorí dodnes, majú za sebou dlhú históriu a premenu. Všetky však pochádzajú zo spoločného prajazyka, takzvanej praindoeurópčiny, ktorá je stará niekoľko tisíc rokov. Z tohto prajazyka vznikla indoeurópska jazyková rodina, ktorá má mnoho podskupín. Všetky však pochádzajú z tohto jedného prajazyka a časom sa menili. Sú medzi nimi germánske jazyky vrátane nemčiny a angličtiny, slovanské jazyky, napríklad ruština, baltské jazyky ako litovčina a lotyština a tiež jednotlivé jazyky ako albánčina či gréčtina. Keďže mnohé jazyky, ktoré sú dnes svetovými jazykmi, patria medzi indoeurópske jazyky, a majú teda spoločný pôvod, môžeme z učenia sa viacerých z nich profitovať. Jazyky majú totiž rôzne spoločné črty a jazyky z tej istej jazykovej skupiny ešte viac.

Napríklad všetky románske jazyky pochádzajú z latinčiny. V staroveku mal Rím veľký vplyv na celé Stredomorie a latinčina, ktorou sa v Ríme hovorilo, sa rýchlo šírila. Postupom času sa latinčina miešala s nárečiami jednotlivých krajín a tak vznikli románske jazyky. Latinčina je teda mŕtvy jazyk, no v románskych jazykoch žije ďalej. Francúzština, taliančina, španielčina a portugalčina sú si preto veľmi podobné a prevzali z latinčiny mnoho štruktúr a slov. Podobnosť môže byť niekedy taká veľká, že ak už hovoríte po francúzsky, poznáte napríklad 50 % základnej slovnej zásoby taliančiny. Aj niektoré gramatické štruktúry sú si v jazykoch z jednej jazykovej skupiny veľmi podobné a mnohé pravidlá sa dajú preniesť.

Tieto podobnosti medzi jazykmi sú pre nás určite prínosom, a keď o nich vieme, môžeme slová prenášať ešte vedomejšie. Všetko dobré má však aj svoju odvrátenú stranu. Pre tieto podobnosti sa nám môžu dva jazyky aj pomiešať. Mnohé slová nie sú v jednotlivých jazykoch totožné, ale veľmi podobné a líšia sa len drobnosťou, napríklad dvoma písmenami.

Napríklad slovo „svet“ sa po taliansky povie „mondo“, po španielsky „mundo“, po portugalsky tiež „mundo“ a po francúzsky „monde“. Tieto slová sú si veľmi podobné a rozumiete im všetkým, aj keď hovoríte len jedným z týchto jazykov. Ak však niekto napríklad už hovorí po španielsky a chce sa naučiť taliansky, ľahko sa môže stať, že španielske slovo „mundo“ prenesie do taliančiny. Zvyčajne sa to deje podvedome a učenie to narúša. Dobrá správa je, že čím lepšie jazyky ovládate, tým lepšie ich dokážete od seba rozlíšiť. Takéto chybné prenosy sú teda najmä chybami začiatočníkov. Nie je to však vôbec nič zlé, pretože to ukazuje, že hovoríte viacerými jazykmi, a to je pozitívne. Takéto chyby sa, samozrejme, stávajú vždy a nedá sa im vyhnúť. No keď nabudúce urobíte takúto chybu, budete vedieť, že jej príčinu treba hľadať v dejinách jazyka.